Určite to poznáte. Idete s kamarátmi vonku alebo sedíte doma v obývačke a popíjate. Vediete dlhé a zaujímavé debaty o živote, o kamarátoch, ktorí s vami nie sú, o politike, o náboženstve, o nesmrteľnosti chrústa,… Popri tej horlivej diskusii všetci akosi zabudnete počítať poháre a stále len dolievate a dolievate. Nálada sa stupňuje, niektorí sú akýsi príliš veselí, iní zase prítulní a niektorí už sú úplne mimo. A vám to príde tak veľmi vtipné…
Čo už však je vtipné menej je to, čo príde ďalšie ráno. Bolesti hlavy, sucho v ústach, žalúdok ako na vode a precitlivenosť na podnety. Posledné, čo sa človeku chce, je vyliezť z postele a robiť niečo zmysluplné. Sľubujeme si, že toto už bolo naposledy, že to už nikdy tak nepreženieme a že tieto pocity nám za to nestoja. Prejde pár dní, v lepšom prípade celý týždeň a je to zase o tom istom. Veď tentokrát si dám iba trochu…
Alkohol nie je zlý. V rozumných dávkach môže pomôcť uvoľniť atmosféru, rozprúdiť debatu, roztancovať dav. Je však veľmi ťažké, aby zábava podporovaná alkoholom neprekročila medze, ktoré sú rozumné. V tej chvíli sa všetkým zdá všetko v najlepšom poriadku a pod kontrolou a len málokto vie rozumne zhodnotiť kedy už stačilo. A pri tom je tak veľmi dôležité poznať svoje medze. Vedieť kedy je to ešte „do nálady“ a kedy to už je cez čiaru.
Môže sa to zdať nevinné. Veď je to len dvakrát za týždeň. Budúci týždeň budem už aj tak na mizine, tak to tentokrát roztočím o tom viac. Príbehy, ktoré začali takýmito vetami by vedela rozprávať nejedna pečeň. Tá totiž trpí pri takomto správaní najviac. Pre náš organizmus takéto situácie nie sú vtipné. Je to niečo, s čím sa musí v rámci možností čo najlepšie popasovať a to najmä pečeň, ktorú máme iba jednu. Keď tá prestane fungovať, je to problém. Veľký. Vážme si zdravie, ktoré máme. Je len jedno.